Škola, základ života - skutočne?

Detské centrum Kolibrík

Autor: Detské centrum Kolibrík

Sme súkromné zariadenie pre deti 2,5 - 6 ročné s celoročnou prevádzkou od 7.30hod. do 17.30hod. Do zariadenia sa deti prijímajú počas celého roka na…

Viac o autorovi

  Dnes je to samozrejmosť. A nielen to - dokonca povinnosť. Základná škola je zo zákona povinná pre všetky deti. A rodičia, ktorí by sa jej chceli vyhýbať, budú sankcionovaní. A nie je sa čomu diviť - dieťa, ktoré by nedokončilo základnú školu, alebo do nej kvôli rodičom nenastúpilo, by bolo veľmi znevýhodnené - a tú nevýhodu by zrejme už nikdy v živote nedokázalo dohnať. Práve preto vznikla povinná školská dochádzka.

Systém školstva sa líšia štát od štátu, kontinent od kontinentu. Väčšina vyspelého sveta sa ale zhoduje na tom, že povinná školská dochádzka by mala byť. Len sa líšia typy jednotlivých škôl v nej obsiahnutých. A počtom rokov kedy je dochádzka povinná. Dá sa ale povedať, že to, čo sa na základnej škole deti naučia, je vo väčšine štátov podobné. Sú to väčšinou základy, na ktorých potom môžu stavať. Učí sa všetko a od každého trochu. Stavajú si pevné základy. A poznávajú, aké to je učiť sa.

   Školský systém väčšinou začína už v materskej škole. Tam môžu deti väčšinou dochádzať od troch až štyroch rokov veku. Poznávajú, aké to je žiť v kolektíve. Učí sa jednať s ostatnými deťmi. Učí sa rešpektovať aj inú autoritu ako je rodič. Spoznávajú, hrajú sa a získavajú mnoho nových vedomostí a zručností. A aj preto je posledný rok materskej školy povinný. Len málo detí by zvládlo žiť šesť rokov len v spoločnosti svojej matky a potom naraz vojsť do kolektívu svojich rovesníkov. Po absolvovaní aspoň jedného roka v škôlke im to  také problémy nerobí. A tak môže prísť na rad škola - ten údajný základ života.

    Najčastejšie u nás sú klasické základné školy. V každom väčšom meste ich je niekoľko, v každej väčšej dedine nájdeme školu. Niet sa čomu čudovať - ​​mnoho detí žilo na dedinách aj v mestách i v minulosti a tak bolo treba postaviť dostatok škôl. Lenže dnes nastala situácia kedy je toľko škôl , že ich riaditelia nedokážu naplniť. A nemôžu zato - detí  je málo. Ale aspoň z toho plynie výhoda pre rodičov, že sa im veľmi pravdepodobne podarí umiestniť dieťa do školy, ktorú majú najbližšie svojho bydliska a ktorú im možno  niekto známy odporučil. Potom pre dieťa nastáva mierny - alebo aj väčší - šok. Je koniec hranie sa a šantenia so spolužiakmi. Treba štyridsať päť minút vzorne sedieť, sústrediť sa a vstrebávať nové vedomosti. A potom ešte robiť domáce úlohy. Všetko je nové, zvláštne. Ale deti baví učiť sa novým veciam, a tak  mnohé z nich sa aspoň na prvom stupni základnej školy poctivo učia.

Potom nastáva druhý stupeň základnej školy, kedy už prichádzajú ťažkosti. Učivo je zložitejšia. Deti majú už aj iné záujmy, chceli by si hrať s kamarátmi a školu začínajú zanedbávať. Rodičia ich často musia nútiť učiť sa a robiť úlohy. Ale nič iné im nezostáva. Dochodiť deviatu triedu skrátka musia všetci. Aj keby ju mali opakovať.

    To čo sa deti učia na ktorom stupni školy nie je len výmyslom slovenského Ministerstva školstva, mládeže a telovýchovy. Základné školy sa riadia Medzinárodnou štandardnou klasifikáciou vzdelávania UNESCO. Tá presne určuje, ako je vzdelávanie rozdelené. Prvá fáza podľa týchto pravidiel trvá maximálne šesť rokov a môže prebiehať na samostatných základných školách. Potom nasleduje nižšie sekundárne vzdelávanie, u nás nazývané druhým stupňom základnej školy. A potom je tu tretí stupeň, kedy sekundárne vzdelávanie pokračuje, ale na iných školách. V Slovenskej republike sú to stredné školy. Alebo stredné odborné učilištia. Alebo stredné odborné školy. Alebo gymnázia.

 

    Záleží vždy na type študenta - na tom, čo chce v budúcnosti robiť, čo ho baví,  ako je nadaný alebo ako zvláda učivo. Podľa toho si potom s rodičmi vyberá školu, ktorú bude ďalej navštevovať. Tí, ktorým učenie nerobí problémy a chcú neskôr na vysokú školu najčastejšie volia gymnázia. Na tie však nemusia nastupovať až po ukončení deviatej triedy základnej školy - existujú aj osemročné a šesťročné, na ktoré prestúpi v piatej či siedmej triede. A povinnú školskú dochádzku dochodí na nich.

Nadanejší študenti, ktorí už majú o svojom budúcom živote jasnejšie a chcú sa venovať ekonómii, obchodu, počítačom alebo mnohým ďalším odborom, môžu ísť na strednú školu. Tá ich pripraví na budúce zamestnanie a hneď po nej do neho môžu nastúpiť. Mali by totiž mať všetky potrebné znalosti. Žiaci, ktorých učenie nikdy príliš nebavilo a nechcú už sa ďalej príliš učiť, zato sú manuálne zruční, môžu nastúpiť na stredné odborné učilište alebo odborné učilište. Na tie sa dnes mnoho žiakov nehrnie. Pritom je to škoda. Mohli by z nich byť šikovní remeselníci, automechanici, elektrikári, inštalatéri alebo kuchári. A robiť to, čo by ich bavilo. Ale učilišťa si dnes so sebou nesú punc menejcennosti - kam sa hrabú na maturitu alebo vysokú školu. Pritom je to škoda. Remeselníkov, ktorí vychodili len "učňák" bývalo dosť a spokojne so svojou prácou živili. Dnes ich ubúda. Deťom sa nechce robiť remeslá. Všetci sa chcú živiť radšej hlavou ako rukami. A raz tak môžeme dôjsť do fázy, kedy budeme mať až príliš ekonómov, asistentov a sekretárok, ale málo kúrenárov a maliarov. Pritom je stokrát lepší šikovný elektrikár než podpriemerný účtovník. Ale ľudia a hlavne rodičia musia zase postupne dôjsť do fázy, kedy si uvedomia, že  ich dieťa nie je génius. Nemali by ho nútiť mať maturitu a trebárs aj vysokoškolský titul, aby potom bolo akurát nešťastné ako na škole, tak v práci. Lepšie je umožniť mu ísť tou jednoduchšou, pre nich priaznivejšou cestou, ktorá ho urobí šťastným - a pomôže navyše aj spoločnosti. A ktovie, možno si ako remeselník zarobí mnohokrát viac než ako priemerný asistent.

Učí škola to potrebné?

 

    Tí, ktorí už majú školu za sebou, si väčšinou vydýchnu. Už žiadne ďalšie učenie,  len vysnívaná a netrpezlivo očakávaná práca, vysoké zárobky a rozprávkový život. Čoskoro zistí, že realita nie je taká ružová. Že zohnať prácu je ťažké, zvlášť v menších mestách a na vidieku. Že ani tie zárobky nie sú také, ako si predstavovali. A že uživiť sa a hodiť si nohy na stôl nie je tak reálne - že sa musia riadne otáčať, aby poplatili všetko, čo je potreba. A hlavne - že učeniu nikdy neutečú, pretože učiť a vzdelávať sa musíme celý život. Zvlášť ak sa chceme uchádzať o lepšie miesto a nezostať tým posledným z najmenších.

    Preto sa čas od času rozvíri diskusia, či slovenské školy učia dobre. Dá nám škola všetko, čo potrebujeme k životu? A skutočne  musíme vedieť rozoznať stalaktity a stalagnáty, ak sa nechceme živiť ako prieskumníci jaskýň či vedci? A k čomu nám je poznať naspamäť všetky diela Jozefa Gregora Tajovského? V škole získavame veľa a veľa teoretických poznatkov. Učitelia nás nútia učiť sa naspamäť mená, diela, dátumy narodenia, dátumy vojen a tak ďalej. Snažia sa z detí urobiť otvorené encyklopédie a vtĺcť im všetky vedomosti do hlavy. Ale otázkou zostáva, či je to správne. Je škola od toho, aby sa v nej deti len priebežne bifľovali? Napríklad predmet ako matematika ich učí logicky premýšľať. Ale iné, zvlášť  dejepis a literatúra, sú v slovenských školách založené výhradne na učení sa dát naspamäť. A povedzme si úprimne - pamätáme si ich po pár rokoch, čo sme vyšli zo školy. Alebo skôr - pamätáme si ich ešte po záverečnom teste, keď  ich od nás v škole nikdy viac nebudú chcieť?

    Preto sa často rozhorí diskusia o tom, ako prínosné sú súčasné štandardy výučby. Prečo škola neučí deti premýšľať, prečo je nevedie viac k praktickému životu a neukazuje im, ako sa popasovať s úradmi, ako nenaletieť podvodníkom, ako si spočítať všetko, čo potrebujú, aby žili spokojne? Prečo ich nevedie k samostatnosti a nehovorí im - "ty na to máš, ty môžeš v živote robiť všetko, čo budeš chcieť". Niektorým kritikom sa zdá, že školy zo slovenských detí robia uniformné stádo. Nehľadiac na ich potreby a záujmy, všetky sa musia učiť to isté. A mnohokrát, povedzme si úprimne, zbytočne.

    Rozriešiť túto diskusiu sa ešte nikdy nikomu nepodarilo. A slovenský školský systém sa rozhodne nebude v najbližšej budúcnosti meniť. Napriek tomu je ale potrebné, aby sa nad tým každý zamyslel. Aby sa spýtal sám seba - je náš školský systém správny? Učí naše deti to, čo by mal? Nerobíme z nich postupne len tie encyklopédie, a to v dobe internetu, keď všetko potrebné nájdu na jedno kliknutie? Či už si na túto otázku odpovieme akokoľvek, faktom zostáva, že škola je základom života  a bez nej by sme sa len ťažko zaobišli. Dôležité teda je nie to, či ju ponechať alebo rušiť, ale či nezmeniť systém výučby.